CISÁR A PISÁR 
Daniel Hevier 

Cisár vyhlásil: „Nech hneď prídu ku mne všetci vojaci!“ 

Pisár zapísal: „Nech hneď prídu ku mne všetci pajáci!“ 

Cisár vyhlásil: „Nech sa hneď každý ozbrojí až po zuby!“ 

Pisár zapísal: „Nech sa hneď každý od radosti zazubí!“ 

Cisár vyhlásil: „Nech sú všetci prichystaní do vojny!“ 

Pisár zapísal: „Nech sú všetci veselí a spokojní!“ 

Cisár vyhlásil: „Dobyjeme spolu celučičký svet!“ 

Pisár zapísal: „Zasadíme každý jeden krásny kvet!“ 

A tak sa na druhý deň zhromaždilo pred cisárskym palácom veľa pajácov, šašov, klaunov i celkom obyčajných veselých človiečikov. 

A veľká vojna sa nekonala. 

Veď ako sa dá dobývať svet s rozosmiatymi ľuďmi, ktorí sadia všade po okolí kvety?

Tak sa to skončí, keď je cisársky pisár trošku hluchý! 

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno mestečko. V tom mestečku zámok, ktorý nemal kráľa, ale cisára. Zámok tam stál už viac ako 100 rokov a ľudia sa z toho tešili. V tomto zámku bolo veľa jedla pre každého. 

Cisár bol zmätený zo svojho pisára. Ale cisárovi stále nedochádzalo, že je jeho pisár skoro hluchý. A tak mu stále niečo hovoril a on to stále poplietol. A tak dokola. Ľudia cisárovi dohovárali, nech ho vyhodí. On však stále našiel dôvod, prečo ho nevyhodiť.

Jedného dňa cisár rozhodol, že vyhlási vojnu. 

Cisár povedal pisárovi: Nech prídu všetci vojaci. 

Ale pisár napísal: Nech prídu všetci pajáci. 

Napokon prišli všetci pajáci, a žiadni vojaci. 

text: Dorota Kováčová

Bol raz jeden zámok, ktorý nemal kráľa. 

...

A tešia sa až dodnes.

text: Karolína Manišová

Krajina sa ligoce

je krásna ako na Vianoce

Šaša stretneš na ulici

miesto hračky na polici

text: Kristína Mikovčáková

Cisár: Nech ku mne prídu všetci rytieri!
Pisár: Nech ku mne prídu všetci anjeli!

Zleteli ku mne anjeli!
Bol som celý šťastný!
Spýtal som sa:
Prečo ste ku mne zleteli?
Povedali, že som milosrdný.
A priniesli mi dary.

Cisár vyhlásil: Pripravte žrebcov!
Pisár napísal: Nech sa ženy pripravia do čepcov.

Pisár vyhlásil: Nech sú všetci veselí a spokojní.
A tak boli všetci veselí a bolo im dobre.
Kráľ nechápal, čo sa deje: Prečo tu nie sú žiadni vojaci, len pajáci, čo všade sadia kvety.
Tak sa rozhodol, že sa bude veseliť tiež.
A tak boli napokon spokojní naozaj všetci.

text: Laura Maciaková

Vojna sa premení na krásu

Kráľ vyhlásil: Dobyjeme ich hrady,

No keď vstúpil do záhrady,

kde ľudstvo sadilo kvety,

kráľ vykríkol: tulipány, margaréty!

Čuduj sa svetu,

čo pisárovi povedal za vetu.

Pozerá sa na vôkol,

však má krásny celý dvor.

Úsmevom sa všetci zdravia,

samé sladké slová vravia.

text: Lucia Machalová

Keď ľudia počuli, čo cisár vyhlásil, boli zaskočení. Veď prečo by mali ísť sadiť kvetiny len tí, čo sa usmievajú alebo čo sú šašovia či pajáci? Preto tam ani veľa ľudí zo začiatku nebolo. No aj napriek tomu, že ich tam bolo asi šesť, stále sa smiali a usmievali, no nikto nevedel prečo. Možno preto, lebo bolo vonku krásne. Možno preto, lebo kvety, čo tí ľudia sadili, boli nádherné a možno preto, že šašovia neustále rozprávali vtipy. 

Jediné, čo vedeli, bolo, že aj keď cisár bol zo začiatku naštvaný, že ho opäť pisár zle počul a pomaly rozmýšľal o tom, že ho vyhodí, prišlo za ním jedno malé dievčatko, ktoré mu povedalo, prečo sa vlastne všetci tak smejú: Bolo to kvôli oblečeniu, ktoré mal cisár: Bolo celé farebné, živé, jednoducho bolo veselé. Keď to cisár počul, najprv sa nahneval ešte viac, no potom sa pozrel, čo vlastne má na sebe a začal sa smiať aj on. Tak boli všetci v tejto krajine šťastní, škerili sa a ukazovali svoje krásne biele zuby.

text: Nina Kmeťová

Cisár vyhlásil: Dobyjeme celú krajinu.   

Pisár zapísal: Vyzdobíme celú krajinu.

„Vyzdobte celú krajinu,“ napísal pisár. 

Všetci zdobili celú krajinu. Bola vysvietená, celá sa ligotala a bola nádherná. Bolo ju vidieť na kilometre. V domoch sa svietilo, jagalo a na hrade boli stuhy a lampióny.

text: Šimon Marko a Olívia Kurnasová