Ján Smrek
(* 16. december 1898, Zemianske Lieskové – † 8. december 1982, Bratislava)

Ide Lupa, ide, keď tu zrazu pred ňou písmeno! Len tak si ležalo na chodníku. Bolo to A a veselo recitovalo:

Adam v škole nesedel,
abecedu nevedel,
prišli k nemu líšky,
čítajú mu z knižky.
Adam sa im čuduje,
potom líškam sľubuje.
Tam na kraji hôrky
chodí do ich škôlky.

Lupa ho opatrne obišla, aby mu nestúpila na špicatú hlávku a frčala ďalej. Lenže tu ju zastavil ďalší netradičný úkaz. KrpČiace Č! Tancovalo a spievalo:

Čučoriedky černice,
mám ich vyše čapice,
tuto si ich majte,
čokolády dajte!
Čučoriedky černice, černice,
mám ich vyše čapice, čapice,
tuto si ich majte,
čoko-, čoko-, čokolády dajte.

„Vari sa k tomu Jankovi nikdy nedostanem!“ zašomrala si popod nos. Počula, že v Zemianskom Lieskovom sa narodil Smrek! Hľadala ho, hľadala, aj písmen sa pýtala: “Hej M, nevieš, kde nájdem rodný dom pána Čietka?”
M na to zarecitovalo svoju obľúbenú:

Mraučí mačka pod múrom,
mačka miauká s kocúrom
a v komore myši
maškrtia si z misy.

A tak sa Lupa zase nič nedozvedela. Iba mávla rukou a frčala vpred.
Tu zakopne o R. “R, čo si také čapaté, zavadziaš tou vystrčenou nohou,” oborila sa Lupa na písmeno R, ktoré si postávalo opreté o múrik tak, že oň naozaj mohol zakopnúť každý okoloidúci.
R jej odvetilo:

Ružena a Mária
rozum berú z rádia,
aj ja si ho zapnem,
rozumu si kvapnem.

“Tieto písmená, nič nevedia, len básničky hovoriť. Aha, už počujem v diaľke ďalšie.”

Žaba, žaba maličká,
skáč si pekne, žabička,
na vodu ťa hádžem,
mocne, ako vládzem.

“To bude Ž!” rozpoznala písmeno po hlase Lupa. Len čo k nemu došla, Ž otvorilo vchodové dvere a Lupa sa ocitla na rodnom mieste Jána Smreka, ktorého v Zemianskom Lieskovom všetci poznali pod jeho skutočným vlastným menom Ján Čietek.

Písmená z jeho knižky pre deti pod názvom Maľovaná abeceda Lupu doviedli na miesto, ktoré hľadala. Pred ňou sa rozprestrela história a tvorba jednej z najvýznamnejších osobností slovenskej literatúry 20. storočia. Smrekovo dielo Básnik a žena je dôkazom toho, že poézia ožíva aj v príbehu. Jeho tvorba bola citová a trochu ako hudba. Smrek mal život rád a jeho dielo je plné optimizmu. Zvlášť úctu skladal vo svojej tvorbe ženám.

Aj keď počet písmen v abecede je ohraničený, predsa len vďaka nim možno opísať všemožné javy na svete. Aj tie jednoduchšie, aj tie zložitejšie. A Smrekovou metódou sa o to pokúsili aj žiaci, ktorých Lupa na svojich potulkách za Smrekom stretla.