Mária Ďuríčková
Banskobystrický kraj
Mária Ďuríčková (1919, Zvolenská Slatina – 2004, Bratislava)
Čo by človek kameňom dohodil, neďaleko Zvolena nachádza sa malá dedinka Zvolenská Slatina. Lupa to mala na skok. Banskobystrický kraj je jej najznámejší. Keď sa lepšie pozrela pomedzi stromy, zbadala, ako po ulici kráčajú dvojčence – dievčence. A mama na ne volá: Danka! Janka! Ale nie sú to náhodou tie isté dvojčence, čo opísala Mária Ďuríčková dokonale vo svojej knihe Danka a Janka?
Ktovie. Avšak toto milé stretnutie malo za následok, že deti, ktoré s Lupou brázdili mapu Slovenska, vytvorili na vlas rovnaké papierové postavičky, malé divadelné bábky. Ich Danky a Janky, dvojčence, sa však stretli s inými dvojčatami, dokonca niektoré boli aj z ďalekých krajín. Keby ste len vedeli, čo všetko sa pri rozhovore jedni o druhých dozvedeli!
Mária Ďuríčková by sa iste potešila, keby videla, že jej dielo sa dostáva do podoby bábkových divadelných scénok. Ako autorka si deti veľmi vážila, napísala pre ne veľa kníh, dokonca pracovala ako šéfredaktorka aj v časopisoch pre deti Zornička a Slniečko.
Galéria našich prác
Dvojčatá - hokejisti zo severných krajín
/scenár k scénke, postavy: dvojčatá Enroublem a Mikelen/
Enroublem: Ahoj, aký si mal deň?
Mikelen: Dobrý. A ty?
Enroublem: Tiež dobrý. Ideme si zahrať hokej?
Mikelen: Nechce sa mi. Som nejaký plný. Cítim sa ako balón.
Enroublem: Naozaj?
Mikelen: Neveríš? Ako vieš, že nie?
Enroublem: Lebo ty si vždy hladný.
Mikelen: Aj ty niekedy.
Enroublem: Zahráme si teda zajtra.
Dvojičky so zmyslom pre humor
scenár /postavy: dvojčatá James a Harry/
James: Ahoj, ako sa voláš? Ja som James, a ty?
Harry: Ja som Harry.
James: A čo máš rád?
Harry: Mám rád čarovanie.
James: Aj ja!
Harry: Odkiaľ si?
James: Ja pochádzam z Godrikovej úžľabiny. A ty?
Harry: Ja tiež!
James: To je ale náhoda! Nie sme my náhodou dvojičky?
Harry: Áno, sme.
Zoznámenie
/scenár k scénke, postavy: dvojičky Peťko a Paľko, dvojičky Danka a Janka/
Paľko: Ja sa volám Paľko.
Peťko: A ja sa volám Peťko. Ako sa voláte vy?
Danka: Ja sa volám Danka.
Janka: A ja Janka.
Paľko: No to sú ale krásne mená!
Danka: Aj vy máte krásne!
Peťko: Chceli sme sa vás opýtať na tú Gevenduchu.
Janka: No to bolo vlastne také strašidlo, ktoré bolo v knižke. To strašidlo nám vyžieralo písmenká v knižkách a vygumovalo nám všetko, čo sme nakreslili. Robilo nám jednoducho veľkú neplechu.
Paľko: Ako ste ho dostali späť na papier?
Danka: Museli sme povedať kúzlo šucha-rucha-gevenducha-šmyk a Gevenducha sa vrátila zase na papier.
Janka: A potom sme ju hneď vygumovali, aby sa už nikdy nevrátila.
Peťko: No tak to ste mali teda šťastie. Narobila by neporiadku až-až.
Danka: To hej. A najhoršie by bolo, keby zničila všetky knižky. Potom by sme nemali čo čítať.
Paľko: Sme radi, že ste ju dostali naspäť na papier a dúfame, že sa už nikdy neobjaví.
Janka: To aj my. Tak ahojte.
Peťko: Ahojte.
Dvojčatá cestujú po svete
/scenár k scénke, postavy: dvojčatá z Južnej Kórey: Jungkook a Jimin, dvojčatá zo Slovenska: Danka a Janka/
Danka: Ahojte, ako sa voláte?
Jungkook: Moje meno je Jungkook a jeho je Jimin.
Janka: Vy ste z Japonska?
Jimin: Nie, my sme z Južnej Kórey. A vy ste odkiaľ?
Danka: Zo Slovenska. Čo máte radi?
Jungkook: Všetko. Hlavne spev.
Janka: A aký spev?
Jimin: Najmä tradičný kórejský spev.
Danka: V Kórei je ten spev ako kvákanie, však?
Jungkook: Nie. Vy Slováci tomu nerozumiete. Nevadí.
Janka: Tak nás to naučte. My sa pokúsime. Kvák-kvák!
