Ľubomír Feldek
Žilinský kraj
Ľubomír Feldek
* 9. október 1936, Žilina
Lupa otvára list. Od koho len môže byť? Uvažuje v duchu. Pomaly, aby predĺžila okamih zvedavosti, vyťahuje z obálky zložený modrý papier a rozkladá ho na stole. Stojí na ňom:
Milá Lupa,
Vy máte dobrý zrak. Kým ešte mne slúži ako tak ten môj, rád by som Vás pozval na čaj. Keďže cestujete po našom slovenskom svete a dosť ste o našich literátoch zistili, iste medzi nami reč nebude stáť. Čakám vás dnes o piatej na mojom rodnom mieste, v Žiline.
S úctou
Ľubomír
„To je priam kráľovské pozvanie na čaj o piatej. Ale dnes? Tak narýchlo?” Lupa vzala opäť do ruky obálku. Svietila na nej pečiatka stará niekoľko dní. List sa iste zapatrošil v poštárskej kapse. Čo teraz? Pozvanie už možno ani neplatí. Lupa sa však napriek tomu vychystala na cestu. Uviazala si slávnostný bordový uzol a vybrala sa do rodiska jediného Ľubomíra zo Žiliny, ktorý jej schádzal na um. Tak čo, priatelia, ktorý Ľubomír to asi bude? Podľa indícií z listu, vyzná sa v literatúre a rád sa o nej rozpráva. Jeden taký zo Žiliny píše bábkohry pre divadlá, scenáre pre film a dosť toho aj pre deti. Poznáte ho?
„My zvieratá z Rozprávkového zverinca ho poznáme,” vyvalilo sa zrazu spoza zákruty množstvo zvierat. Akoby boli všetky z jednej knihy. Vyšiel bocian so žabou, mladý pár! Okolo zebra i opica sa potĺkali a žabe bociana prebrať chceli. Bol tam aj slon, čo mal všetko slonie okrem pamäti. A preto, keď sa ho Lupa opýtala na jeho „tata”, len zatrúbil chobotom a otočil sa na päte ako v cirkuse.
Naveľa sa ozval pavúk, ktorý celú noc tkal pavúčie siete. Trochu ospalo nadhodil: „Náš tato je Feldek. Feldek Ľubomír.”
„Tak v jeho hlave ste sa zrodili! Zaveďte ma k nemu,” prikázala Lupa a už aj vyskočila slonovi, ktorý mal všetko slonie okrem pamäti, na chrbát.
Mal sloniu hlavu, slonie končatiny,
aj slonie kly mal z pravej slonoviny,
aj chobot mal na slonie trúbenie.
(z básne Ľ. Feldeka Rozprávka o zábudlivom slonovi)
Spoza okna bolo počuť dupot, šum, hrkútanie, kvákanie, bzučanie, húkanie, škriekanie, rev i hvízdanie.
„Už idú, už idú,” zvolal Feldek a odtiahol záclonu na okne, aby sa presvedčil. „Vedel som, že ma nájde! Trvalo jej to pár dní, ale predsa,” obradoval sa spisovateľ.
Vtom slon vyvalil dvere na príbytku a voviedol Lupu rovno do predizby.
„Pŕŕŕ,” kričala naňho Lupa, ale v celom tom zmätku povely ako na koňa nezaberali. „Stoj!” rozkázala Lupa slonovi, ktorý sa rinul dopredu a chystal sa prevaliť vešiak aj skrinku na topánky a vojsť cez stenu do kuchyne, aby Lupu usadil za kuchynský stôl rovno pred šálku s čajom. Zrazu však slon prudko zastal, Lupa urobila salto a padla spisovateľovi do dlaní.
„Dobrý postreh,” skonštatoval bocian, „boli ste futbalovým brankárom?”
„Nie, nebol, ale raz sa mi prisnilo, že ma lopta trafila do čela. Odvtedy si viem predstaviť, že by som bol brankárom,” odpovedal figliarsky spisovateľ.
„Nuž, vitaj, milá Lupa, predsa len si DNES prišla. To ma veľmi teší,” posadil ju k hrnčeku s voňavým nápojom. „Čakal som ťa každý deň, lebo každý deň môže byť dneškom. Prezraď mi o svojich cestách. A nadôvažok, nezabudni vyzradiť, čo treba urobiť, aby sa aj taký jeden praobyčajný spisovateľ ako som ja, dostal na mapu malého literárneho sveta.”
„Nuž,” začala rovnako Lupa, „ak o vás deti niečo pekné napíšu a vašu tvorbu vďaka vlastnej fantázii rozpíšu, problém máte vyriešený. Pozrime sa spoločne, čo skrslo v hlavách školákov, keď vás čítali,” a pozvala Feldeka prečítať si detskú tvorbu na jeho motívy.
