Tomáš Janovic
Bratislavský kraj
Tomáš Janovic
* 22. máj 1937, Bratislava – † 14. december 2023, Bratislava
„Lalala, lalala,” pospevuje si Lupa vľúdnu melódiu. Nevie presne slová, ale text je jej povedomý. A natoľko dobrý, akoby ho napísal niekto, kto má ozaj spisovateľský talent. Občas sa stane, že nejaký spisovateľ alebo spisovateľka dostanú významné ocenenie za text, ktorý sa stal piesňou. A bolo to tak aj s piesňou Chvála humoru, ktorú si pospevovala Lupa. „Ale kto to len napísal?” vyslovila Lupa do vzduchu želanie spoznať autora tohto poetického textu. Nato, akoby zázrakom, zjavil sa pred Lupou Drevený tato.
„Ty si ten textár?” opýtala sa ho Lupa.
Drevený tato na to: „Nie ja, môj tato.”
„Tvoj tato je tatom piesne? Ešte mi povedz, že aj on je drevený, a vôbec nebudem zaskočená,” odvetila Lupa.
Drevený tato sa zasmial na jej vtipe tak, až sa mu rozhrkotali na tele drevené kolíky a vykríkol: „Dínom-dánom do školy. Tam ťa, milá Lupa, naučia o mojom tatovi Tomášovi Janovicovi viac.”
Drevený tato ponúkol Lupe svoju drevenú dlaň a vybrali sa spolu do školy. Cesta ich viedla cez les, v ktorom býval horár Peň. Pristavili sa pri ňom, pretože vypadal veľmi čudne: Svietil!
„Prečo ste obvešaný svetielkami ako vianočný stromček?” nezdržala sa Lupa otázky.
Horár Peň bez pohnutia, akoby bol strom, odvetil: „Pretože si to tak vymyslel môj tato.”
„Môžem hádať, ako sa volá?” opýtala sa Lupa a rovno aj odpovedala, „Tomáš Janovic!”
„Správne. Môj tato je veľmi múdry a má rád prírodu aj stromy. Rozhodol sa, že urobí stromčekom v lese Vianoce. Veď stromčeky sa starajú o radosť nás, ľudí, nuž sa im to oplatí oplatiť,” vysvetľuje Ondrej Peň, očividne rozprávková postava z Janovicových kníh. „Mohli by ste mi podať zo zeme tú guľu? Nemôžem sa už teraz príliš hýbať, všetky lampióny by zo mňa popadali,” ukazuje na hromadu vianočných ozdôb na zemi.
„Pravdaže, rada vás dozdobím,” prikývla Lupa. Drevený tato jej podával do rúk zvončeky i hríby z plastelíny a ona ich vešala na horára ako na vianočný stromček. Akokoľvek celá situácia vypadala zvláštne, mala dobrý ohlas. Keď horár zaspieval vianočnú pieseň, všetky stromčeky sa od dojatia takmer roztancovali. Magické. A za tým všetkým stojí Tomáš Janovic!
Pieseň horára Ondreja (z knihy Dínom-dánom do školy):
Ja som horár Ondrej Peň,
nemlčím dnes ako peň.
Hoci je môj veršík krátky
chcem vám želať
pekné sviatky.
Galéria našich prác
O slepej opici
Opica Škorica bola učiteľka. Raz malé opice písali písomku. Všetky opice napísali v slove ryba mäkké i. Keď to učiteľka opica Škorica videla, skoro si vypichla oko perom. Taká poloslepá domov zájsť nevedela. Do všetkého narážala. A tak v tej škole naráža do všetkých dverí hádam dodnes.
Text: Lukáš Kucej, Šimon Suja, Matúš Kráľ
ZŠ A. Vadača, Detva
3. ročník
Bláznivý pes
Istý pes prišiel do lesa, kde bývala mačka. Hneď sa medzi nimi spustila hádka. Počas hádky sa zobudili všetky zvieratá v lese. Hádka ďalej narastala. Tu sa už mačka so psom vážne zamysleli a prepáčili si navzájom. Pes sa zahanbil a z lesa ušiel. Ostatné zvieratá ho hľadali, ale nenašli ho. Bolo im to ľúto. Na druhý deň, keď psa konečne objavili, skamarátili sa s ním a pes sa dokonca s kamošil aj s mačkou.
Text: Lucia Oláhová, Noemi Tisovská
ZŠ A. Vadača, Detva
3. ročník
Rozprávka o hrboľatej ťave
Idem domov po púšti
zrazu vidím ťavy
ťava má dva hrboly
ako také skaly
ťava si tak premýšľa
batoľa by chcela byť
zabárať sa do piesku
to by bolo sveta žiť
ťava sa vám zamyslela
keby mala tri hrbole
miesto týchto dvoch
žila by sťa na vrchole
Text: Karolína Fövényes
ZŠ A. Vadača, Detva
3. ročník
Jeden krásny jednorožec
Bol raz jeden krásny jednorožec menom Dúhalka.
„Ale si pekná, Dúhalka,” povedal ktosi spoza nej.
„Ďakujem. A ty si kto?”
„Ja som Kvetinka.”
Kvetinka mala kedysi tiež krásny roh, ale jedného dňa sa jej zapálil. Kvetinka bola z toho nešťastná. Dúhalka nevedela ako jej pomôcť. No zišlo jej na um toto:
„Po lese sa kotúľa farebná trblietavá guľôčka. Keď prejde okolo teba, možno ťa vylieči.”
Akurát v tej chvíli sa popri jednorožcoch prekotúľala čarovná guľôčka. Kvetinka razom ozdravela a s Dúhalkou sú hádam dodnes kamarátky.
Text: Zoe Marková, Stelka Kobelová
ZŠ A. Vadača, Detva
3. ročník
Mačička a Škrečok
Škrečkovia sa s mačkami nemávajú radi, no títo sa radi mali. Žili v krabici vonku v zime a bolo im smutno. Nikto si ich nevšímal. Ľudia okolo nich chodili, ale nik im nepomohol do tepla. Až raz šiel okolo milý ujo a vzal si ich domov. Tam im dal najesť i napiť. Takto v trojom žijú si pekne v domčeku až dodnes.
ZŠ A. Vadača, Detva
3. ročník
O hlúpej sove
Bola raz jedna sova hlúpa,
ktorá lietať nevedela.
Všetky sovy s ňou do hádky šli,
lebo nevedela nič urobiť.
Lietať sa však snažila,
no, bohužiaľ, márne.
Skúšala to dokola,
no ani mama ju to naučiť nechcela.
Vraj nech skúša sama,
keď je taká dáma.
Už je skoro december,
sova lietať nevie
a nikto ju takú nechce.
A tak sova hlúpa
navždy sama zostala.
Text: Terézia Fekiačová, Hana Chlebničanová
ZŠ A. Vadača, Detva
3. ročník
Milka a Gitka
Milka a Gitka sú veľké parádnice, ale do opičej školy sa im chodiť nechce. Na rozume nemajú nič iné, iba šperky. Učiteľka opica sa na nich stále hnevá. Robia iba neplechu. Doma tiež nepomáhajú. Stále sa len parádia. Mamička opička už na ne nemá nervy: „Choďte do kúta!” Na mamin rozkaz sa opičky spamätali, ba veru odvtedy začali i pomáhať: riady utierajú, vysávajú a na parádu čas nemajú. Aj v škole sa polepšili. Nadšená je učiteľka i mama. Veď opičky také poslušné ešte nikdy neboli.
Text: Dorota Ďuricová
ZŠ A. Vadača, Detva
3. ročník
